Hovorí sa, že v Európe je najväčším strachom podnikateľa krach firmy a naproti tomu v Spojených štátoch nie je podnikateľom ten, kto aspoň raz neskrachoval. Bez ohľadu na klady a zápory oboch prístupov patrí strach zo zlyhania k základným obavám, ktoré v sebe nosíme.
Chceme byť úspešní, dosiahnuť ciele, ktoré si stanovíme, získať ocenenie od svojho okolia, ale hlavne od seba samých. V našej kultúre je úspech, teda to, čo robím a dokážem, veľmi úzko a mne sa zdá že aj nezdravo spojený s mojou hodnotou, kým som. A teda ak zlyhám, strácam hodnotu ako človek. Na povrchu je to hodnota stratená v očiach nášho okolia, našich najbližších a sociálnej skupiny v ktorej žijeme. No pod týmto povrchom je to väčšinou moje vnímanie seba, to, ako sa cítim hodnotný – teda hodný lásky, pozornosti, uznania. Vzťah k sebe prestupuje cez všetky myšlienky o sebe, pocity o sebe a so sebou. Ak svoju hodnotu necítim, tento negatívny náboj a trpká pachuť zakalí naše prežívanie seba, iných, sveta a môže byť zdrojom úzkosti, smútku a depresie, často až beznádeje.
Akékoľvek, čo i len malé zlyhanie sa akoby opýta nášho pocitu sebahodnoty, či to unesie, že som niečo nezvládol tak, ako som si predstavoval, či som ešte stále v poriadku a mám nádej, že nabudúce to môžem urobiť inak. Pri malých každodenných zlyhaniach, to zvláda naša sebahodnota ľahšie. Oveľa ťažšie je zachovať svoj pozitívny vzťah k sebe v prípade, že sme zlyhali v niečom, na čom sme si zakladali život. Možno to bolo manželstvo, ktoré sa rozpadlo. Možno cítime zlyhanie ako rodičia, keď sa nám zdá, že nezvládame výchovu detí, alebo deti odrástli a náš vzájomný vzťah je celkom iný, ako sme si predstavovali. Alebo sme nezodpovedným životným štýlom prispeli k svojmu vážnemu ochoreniu. Hlboký pocit zlyhania, môže prameniť aj z neúspechu v profesijnom živote, keď náš kariérny rast nezodpovedá našim predstavám, či sme si kariéru skomplikovali vlastnými rozhodnutiami. Situácie, keď zažívame hlboké sklamanie zo seba, keď stroskotali naše predstavy o sebe a o živote môžu mať veľmi rôzne podoby. Sú skúškou, ako veľmi máme vo vnútri spojený úspech so svojou hodnotou.
Práve tie veľké zlyhania, môžu byť šancou, keď prehodnotíme vzťah k sebe. Keď stratíme to, čo pre nás malo veľkú a možno najväčšiu hodnotu v živote, často ostaneme na chvíľu zaseknutí. Nevieme kam a ako ísť ďalej. Niekedy nás zlyhania privedú k otázke, či vôbec chceme ísť ďalej bez toho, čo sme stratili. A práve fakt, že spomenuté otázky si kladieme je šancou prehodnotiť vzťah k sebe a vnímanie seba. Lebo ak chceme ísť ďalej, uznávame, že sme viac ako to, čo robíme. Že má zmysel žiť aj bez vecí alebo ľudí, ktorých sme stratili. Že pre nás existuje nádej, lebo naša hodnota je v tom, že sme.
Čas vyrovnávania sa so zlyhaním, je nepochybne náročným časom, keďže už nefunguje to, čo fungovalo a nové sa ešte tvorí. Jeho súčasťou je uznanie, že som zlyhal, že som sklamal seba. Taktiež je dôležité odpustiť. V prvom rade sebe, keďže v dospelosti väčšinou nesieme za svoje zlyhanie rôzne veľkú mieru zodpovednosti. Rovnako je dôležité odpustiť aj iným, ktorí k nášmu zlyhaniu prispeli. Možno cítime hnev aj na Boha či inú Vyššiu moc, od ktorej sme čakali viac a aj v tomto vzťahu je uzdravujúce prejsť cestou odpustenia. Každé zlyhanie je stratou a s ňou je spojené smútenie nad tým, kto/čo odišlo. A smútenie potrebuje čas. Taktiež odpustenie a obnovenie vzťahu so sebou sa nedeje v jednom dni, či jednom rozhodnutí, ale prebieha dlhší čas, ktorý má svoje fázy. Práve trpezlivosť so sebou a súcit so sebou a svojím smútkom môže byť začiatkom Šance, ktorú nám zlyhanie ponúka a my si ju môžeme dať.