O kríze stredného veku ste nepochybne počuli. Odborníci z rôznych odvetví vedú už viac ako 70 rokov polemiku, či je toto obdobie súčasťou nášho prirodzeného psychologického vývinu alebo je výsledkom toho, že dnes žijeme dlhšie ako kedysi. Niektorí sa dokonca domnievajú, že toto obdobie je len sociálnym konštruktom západnej spoločnosti a väčšina populácie sa s ňou nestretne. Bez ohľadu na to, čo hovorí teória, je skupina ľudí, ktorá sa s týmto fenoménom v živote stretne.
Je zaujímavé, že i keď sa táto kríza pripisuje obdobiu okolo 45 rokov, nie vždy je to tak. Niekedy prichádza skôr a niekedy neskôr. A niekedy sa nedostaví vôbec. Jej podstatou je okrem iných faktorov, ktoré môžu byť aj celkom individuálne, asi chvíľa, keď si človek uvedomí, že život je konečný a časovo obmedzený. Ak má 40 a bude mať šťastie v tom, že ho nepostretne terminálne ochorenie alebo nehoda, tak veľmi pravdepodobne sa nachádza v polovici svojho života alebo aj za ňou.
A teda plány, ktoré sme odkladali a veci, ktoré by sme chceli v živote stihnúť začnú mať zvýšenú prioritu. Uvedomenie si konečnosti života v nás vytvára tlak v tom, že už nie je čas na odkladanie. Odkladanie typu …keď dosiahnem túto pozíciu, …keď zarobím toľko peňazí, …keď deti vyrastú, prestáva fungovať. Už nechceme odkladať a čakať na niečo. Chceme plnosť života tu a teraz.
Keď sa vo svojom živote dostaneme do tohto bodu, existuje asi celá škála spôsobov, ako na to reagovať. Na jednom póle je ešte viac práce alebo toho, kvôli čomu odkladám v živote dôležité veci, čím budeme pokračovať v doterajšom odkladaní. Na opačnom póle je zasa snaha dobehnúť, čo som doteraz zanedbával a zameškal, bez ohľadu na následky pre náš terajší život. Niekde medzi týmito dvoma pólmi je veľa možností ako sa k tomuto obdobiu v živote postaviť.
Určite nie je jediná cesta ako týmto obdobím prejsť. Každý si musí nájsť tú svoju. Pri jej hľadaní je možno dobré začať tým, čo je v našom živote pevné, ktoré naše hodnoty považujeme za celoživotné. Teda dávali nám zmysel doteraz a chceme, aby to tak ostalo aj naďalej. Keď ich objavíme, máme sa o čo oprieť. S touto oporou môžeme potom skúmať, čo nám v živote chýba alebo čoho je príliš veľa a ako to zmeniť a dosiahnuť viac spokojnosti.
Jedným uhlom pohľadu na toto obdobie je pocit smútku a hnevu z toho, čo sme stratili. No môžeme sa na túto krízu pozrieť aj inou optikou, keď si uvedomíme, že sme „ešte len“ v pravdepodobnej polovici života. Že toto uvedomenie nespokojnosti neprichádza na konci nášho života. Ešte stále nám ostáva nejaký čas na hľadanie toho, čo nám chýba alebo zbavovanie sa toho, čo nám vadí. V tejto perspektíve sa táto kríza môže stať aj darom, za ktorú budeme Životu raz vďační.